Životom v takejto bubline ale strácate cit a pochopenie pre ľudí žijúcich mimo nej. Občas sú stretnutia s nimi obzvlášť intenzívne. Ako vtedy, keď ste stáli s priateľkou na bratislavskej hlavnej stanici, a spolu s vami tam boli desiatky futbalových fanúšikov presúvajúcich sa na zápas do Trnavy. Alebo inokedy, keď ste sa po práci zastavili v kníhkupectve, listovali ste v obskúrnom časopise Zem a vek a postarší pán vám kládol na srdce, aby ste si ho kúpili skôr, než ho židia zakážu. Alebo vtedy, keď ste si s naivitou sebe vlastnou začali čítať diskusie pod článkami na internete.
To sú tie chvíle, ktoré vám pripomenuli, že žijeme vo svete, kde neplatia argumenty, ale len heslá. Vo svete, kde rozhodujú len počty a sila. A že obrovskú silu majú ľudia, ktorým sa v hlavách rodia prízraky. Ktorým stačí virtuálny nepriateľ. Tí, s ktorými si o živote moc nepokecáte, lebo súhlasiť sa s nimi nedá - a nesúhlasiť už vôbec nie. Sú to tí, o ktorých veľa neviete, lebo váš a ich svet je jednoducho iný.
Český spisovateľ Jaroslav Rudiš nás s nimi zoznamuje. Hrdina jeho najnovšej knihy Národní třída je obyčajný natierač striech s prezývkou Vandam. Čitateľ postupne spoznáva jeho prázdny charakter, životné traumy, nepekný hodnotový rebríček a cíti, že takéhoto človeka môže stretnúť v ktoromkoľvek šenku.
Text tejto výbornej knihy vystihuje to, ako Vandam rozmýšľa. Vety sú jednoduché, myšlienky ploché, rytmus divoký, slová sa proste valia.
Vandam a jemu podobní chcú rozumieť svetu, ale sú konfrontovaní s nedostatočnosťou vlastného intelektu. Darí sa im ale porozumieť samozrejmostiam. A pomenovaním evidentných právd sa im vracia sebaúcta, o ktorú ich svet svojou zložitosťou obral.
Vďaka Rudišovej knihe môžete spoznať ľudí, ktorí majú za sebou veľa porážok, ale zato sú presvedčení, že presne vedia, ako to v živote chodí. Pretože podľa nich je svet až príliš jednoduchý. Tak jednoduchý ako Vandamovo uvažovanie o ňom.
