„Kríza, o ktorej všetci hovoria, mudrujú i tárajú, je vcelku prospešná. Aj keď to, čo víri okolo nás, tu, na tomto prdkopriestore, ešte ani zďaleka nie je kríza. Je to iba revanie decka, ktoré sa škrabalo špendlíkom a rumázga, mama krvácam. Najhoršia a najväčšia kríza ešte len príde a budeme zízať! (…) Myslím si, že pre literatúru je kríza plodným, najplodnejším stavom. Vtedy sa vyčírujú hodnoty a potreby, oddeľuje sa chlieb a chliev a vina od vína. Tí, čo zošaleli rýdzou múdrosťou, sa opäť dostanú k slovu – a možno ich všetkých prehlušia. Básne a príbehy sa nebudú krstiť za účasti marketingových pracovníkov a prenajatej kamery. Budú sa žiť, budú opäť krvavo živé, vjazvia sa nám do sŕdc, ak tam vnútri ešte je nejaký taký orgán.“
: napísal Daniel Hevier v článku Myslím si, že... v časopise Romboid (č. 3/2009).
