Každý žid vo svojom živote potrebuje mať stále pripravené dve veci: dobre zbalený kufor a platný cestovný pas. To sú slová z predstavenia Toronstkého slovenského divadla, ktoré cez víkend vystúpilo na doskách martinského divadla s hrou Horúce leto ’68. Hrou o veľkom československom augustovom exode.
O masívnom vysťahovalectve sa najnovšie hovorí aj v súvislosti s českými Rómami. Za prvý štvrťrok ich do Kanady ušlo takmer toľko ako za celý minulý rok. Sťahujú sa celé rodiny s deťmi, neopúšťajú len Čechy, ale starý kontinent vôbec. Boja sa o svoju budúcnosť na európskej pôde a unikajú čo najďalej. Nie kvôli kríze, lež kvôli nenávisti...
Českí cigáni majú strach zo stále hrozitánskejších nenávistných pochodov a kampaní, z verbálnych aj fyzických útokov, z radikalizácie spoločnosti i politiky. Niekto by mohol povedať, že média všetky udalosti len priveľmi dramatizujú a rómsky exodus zveličujú. Možno je v tom trochu pravdy. Na druhej strane cítiť vo vzduchu nevyslovenú poznámky: nech si idú; aj tak ich tu máme dosť; veď sú to len...
Pred štyridsiatimi rokmi unikali tisíce ľudí, lebo sa báli o seba, svojich blízkych, o svoju budúcnosť. Opustili priateľov, domovy, vlasť. Stali sa bezdomovcami. Dnes sa niečo podobné odohráva znova. Je to iné, lebo je to niekoľkonásobne menšie? Je to iné, lebo to robia i tak kočovní cigáni? A je to vôbec kočovníctvo?
Pri pohľade do Čiech, ku Maďarom, pri sledovaní diania v Európe i u nás je zjavné, že prostredie sa radikalizuje. V spoločnosti sa zmáhajú ruka v ruke nenávisť a apatia. Nečudo, že mám strach.
Nechápem detinský optimizmus historika Tomáša Ferenčáka, ktorý píše, že renesancia nacizmu nehrozí, lebo s ním už máme skúsenosti:
„Komunizmus našiel podporu (aj) mnohých slušných ľudí, hľadajúcich akýsi ‘spravodlivejší‘ svet, no po ére budovania socializmu si žiaden slušný človek túto skúsenosť zopakovať nechce. V prípade národného socializmu je tento fakt ešte výraznejší. Kým socializmus je iracionálne hodnotený ako ‘slušnejšia totalita,‘ tak národný socializmus a fašizmus nemajú ani tento nostalgicko-emotívny spoločenský kredit.“
Na rozdiel od neho si nerobím ilúzie, neverím v silu historickej pamäte, neverím, že ľudia vedia čo chcú – a tobôž nie, čo potrebujú. Neverím, že sme sa poučili a že sa zverstvá minulosti nemôžu zopakovať. No viem, že budúci novinári si necenia slobodu.
Zakrvavené ideológie nevymreli, práve naopak. Stačí sa pozrieť na mladých politikov v KSS a na zmáhajúci sa SZM. Ľudia svorne odmietajú fašizmus, ale poznajú len jeho javovú stránku. V civile uniká ich pozornosti. A nezabúdajme na víťaza zo zápasu medzi ideológiami - nacionalizmus.
Českí Rómovia utekajú za more, lebo majú strach. Do čerta s optimizmom! (Či skôr hlúpou naivitou.) Skutočnosť, že žijeme v demokracii, v právnom štáte či v 21. storočí nič neznamená! Mali by sme si pamätať slová z Gálovej knihy Krátká doluhá cesta:
„Pokud jeden jediný člověk chodí po ulicích se strachem o svou bezpečnost jenom proto, že je jiný než většina, ani ostatní nejsou v bezpečí.“
