Hoc sa mňa tie ich patálie bytostne nikdy nedotýkali, viem, aké to majú ťažké. Nie je tomu tak dávno, čo som i ja, chorobný abstinent, takto trávil čas pri mojich rovesníkoch. Vlastne, netrávil... ale zabíjal... (Niektorí moji rovesníci z toho dodnes nevyrástli. Nerobia to dokonca ani nonšalantnejšie ako kedysi. Nedospeli?)
Dnes, keď som sa na nich zadíval, prišli mi komickí. Zase. Tvárili sa ako páni tvorstva - ten ich frajerský postoj, dokonalý imidž (neuveriteľne veľká skupina chalanov má dnes prefarbené vlasy. Inšpirujúc sa slovami Milana Lasicu, dovolím si tvrdiť, že sa farbia preto, aby vyzerali cool, avšak vyzerajú len prefarbení...), precízne vyberaný slovník, gestá zdôrazňujúce ich mužnosť, dievčina pod pazuchou - nie však ako rovnocenný a milovaný partner, ale ako ozdoba, či dokonca len prívesok (zdanlivo pekný a jagavý, ale v skutočnosti smutne prázdny, bezduchý a gýčový).
Po chvíli si všimli, že ich pozorujem a zagánili na mňa, ako keby som im vynadal do korunovaných hlupákov.
A pritom som si to o nich len myslel...
